brialka

Bolo ráno, vstala som, hodila sprchu, obliekla a šup ma k doktorovi. Hlavu som mala plnú informácií o gastroskopii, pozrela som si aj obrázky tej onej trubice, aby som sa bála menej. Všeobecne u mňa platí, že ak mám informácie o niečom, bojím sa toho oveľa menej. Necítila som strach, i keď ľudia okolo mňa ma veľmi znervózňovali, báli sa totiž viac, ako ja. No až keď som sedela predo dvermi ambulancie, videla sestričky pobehovať v plášťoch, rúškach, rukaviciach, až vtedy sa ma zmocnil strach. Vizeralo to naozaj desivo. Dvere sa otvorili. Sestra zavolala vedľa mňa sediaceho pána, ktorý si v pohodičke čítal športový denník. Vošiel. Vedela som, že ďalšou na zozname som ja. Onedlho sa dvere otvorili a vošla som ja.
Vyzlieť sa do pol pása bolo tou prvou vecou. Nasledoval sprej do hrdla, aby som ho necítila. A potom som si už len ľahla na bok, dostala som vaničku pod ústa, náustok medzi zuby a už sa mi pomalými pohybmi dostávala hadička s kamerou do hrdla. Ale čo čert nechcel, začala som kašľať. A tým som si podráždila celé hrdlo, takže som sa kašľa už po celý čas vyšetrenia nezbavila. Jediné, čo som cítila, bol môj kašeľ. Ale žiaden tlak. Občas prišiel známy pocit dávenia, ale to všetko prešlo. Sústredila som sa len na to, čo hovorí sestrička. Bola veľmi milá. A zrazu, lekár našiel vred. Dokonca ma presvedčil, aby som sa na ňho pozrela. Zvlášty pocit, vidieť svoje "vnútro". Na jednej strane som si vydýchla, lebo som vedela, že tým pádom vyšetrenie skončí. Veď "našiel, čo chcel". No na strane druhej, vred je predsa choroba, takže som sa tešiť nemohla. Hadička pomaly opúšťala moje vnútro, aj tento pohyb vyvolával nepríjemný pocit. Zrazu bola von a ja som mohla konečne vykašľať celý ten pocit. Kiež by to šlo. Lekár mi objasnil všetko, čo sa so mnou deje. Na moje veľké "potešenie", kontrola cca o mesiac a pol. Čaká ma tá istá metóda vyšetrenia. "Hurá". Ale aspoň viem, čo ma čaká...