brialka

Pamätám sa, že ešte keď sme na základnej škole so segričkou chodievali na flautu, často sme sa hádavali. Učiteľka nám raz povedala, že nás to isto prejde, že jedného dňa budeme tými najlepšími kamoškami. Vtedy som sa nad tým len zasmiala a hlavou mi preblyslo slovo nikdy. Teraz môžem povedať, že mala pravdu...

Ani neviem kedy sa to všetko zmenilo, no myslím, že to súviselo s mojim dospievaním. Vtedy sme sa často vadili, kričali, dokonca i bili (teda to len Lenka bila mňa, ja som musela trpieť, lebo jediným potrestaným človekom od rodičov by som bola, ako staršie dieťa, len ja), robili sme si naprieky... Veď kto má súrodenca, vie o čom hovorím.
Škoda, že si nespomínam na okolnosti tejto zmeny nášho vzájomného vzťahu. Ale podstatnejšie je, že sa to vôbec stalo. Odvtedy, i keď, ako hovorím, neviem odkedy, sme vždy spolu.
Začali sme spolu chodievať vonku, máme veľa spoločných priateľov...
Bola to ona, kto ma naučil piť Absinth:) (pripomínam, že moja segri je mladšia).
Smejeme sa na rovnakých veciach.
Myslíme rovnako.
Raz, keď sme boli spolu vonku, kričali za nami, že sme lesby, inokedy, že sme dvojičky. My sme sa len pozreli na seba a začali sme sa smiať.
Nech nám len závidia, veď majú čo...
Len s ňou som spoznala, čo to je skutočná zábava.
Kto je to skutočný priateľ.
Aký je to pocit môcť sa o niekoho oprieť.
Dokonca som si ju aj "vycvičila"; keď prídeme domov vždy sa objímeme...

Som vďačná za každú chvíľu s ňou. Za to, že ju mám. Že je taká skvelá. Že je, skrátka, že je moja milovaná sestrička.